Dušan Stríž: Dzurindovci privatizovali, Fico to naspäť odkupoval

Slovenská energetika prešla za posledných dvadsiatich piatich rokov zásadnými zmenami, ktoré zásadne ovplyvnili to, akú kontrolu má štát nad výrobou a distribúciou elektriny. Keď sa dnes pozeráme na to, kto vlastní strategické elektrárne a koľko z energetických ziskov zostáva na Slovensku, výsledok je jednoznačný – rozhodujúce podiely odišli do zahraničia najmä počas období, keď vládli pravicové vlády Mikuláša Dzurindu. V jadre, vo vode aj v distribúcii dnes dominuje zahraničný kapitál, a štát môže ovplyvňovať len časť kľúčových rozhodnutí.

Na Slovensku fungujú jadrové elektrárne v Mochovciach a Jaslovských Bohuniciach, tepelné zdroje v Novákoch a vo Vojanoch a sieť vodných elektrární, z ktorých najväčšia – Gabčíkovo – patrí štátu. K tomu treba pripočítať desiatky obnoviteľných zdrojov a teplární. Najväčším hráčom je však spoločnosť Slovenské elektrárne, ktorá prevádzkuje jadro aj väčšinu vodných zdrojov. Štát má v nej dnes iba 40 percent, a hoci je to strategický podnik, rozhodovaciu väčšinu má zahraničný vlastník – najprv Enel, neskôr konzorcium EPH a Enel.

Kľúčové privatizácie sa odohrali v rokoch 1998 až 2006. Prvá Dzurindova vláda predala majoritné podiely v distribučných spoločnostiach ZSE, SSE a VSE. Získali ich nemecký E.ON, francúzska EDF a nemecká RWE. Išlo o stabilné a dlhodobo ziskové podniky, ktoré prinášajú garantované výnosy bez ohľadu na výkyvy v ekonomike. Slovensko za tieto podiely získalo približne 330 miliónov eur, pričom dividendy, ktoré odvtedy odchádzajú do zahraničia, už dávno prevyšujú pôvodnú cenu predaja.

Najväčší zásah prišiel v roku 2006, keď druhá Dzurindova vláda predala 66 percent Slovenských elektrární talianskemu Enelu za zhruba 839 miliónov eur. Za privatizáciu zodpovedali vtedajší ministri Pavol Rusko a neskôr Jirko Malchárek. Do predaja sa dostalo všetko – od jadra až po vodné elektrárne. Odborníci aj Európska komisia kritizovali tento krok ako nevýhodný pre Slovensko, pretože štát sa tak zbavil kontroly nad jadrovými blokmi, ktoré sú jedným z pilierov energetickej bezpečnosti.

Ďalším oslabujúcim krokom bola privatizácia paroplynovej elektrárne počas vlády Ivety Radičovej, ktorú riadil minister Juraj Miškov zo strany SaS. Elektráreň skončila najskôr v rukách E.ON-u a neskôr v portfóliu EPH. Aj tento predaj bol kritizovaný pre nevýhodné podmienky a nízku cenu vzhľadom na výkon zdroja.

Nie všetky vlády však pokračovali v tejto línii. Kabinety Roberta Fica privatizáciu v energetike stopli. Práve počas jeho vlády sa v roku 2015 podarilo vrátiť Gabčíkovo späť pod kontrolu štátu po dlhom spore medzi Vodohospodárskou výstavbou a Slovenskými elektrárňami. Fico zároveň presadil prísnejšie dohľadové mechanizmy nad dostavbou Mochoviec, čím štát získal väčší vplyv nad jadrovým programom.

Pri pohľade späť je zrejmé, že najväčší odliv majetku sa odohral v rokoch, keď sa Slovensko rýchlo privatizovalo a politickým cieľom bolo „pritiahnuť západný kapitál“ za každú cenu. Výsledkom je, že dnes štát nemá kontrolu nad veľkou časťou výroby a distribúcie elektriny, a milióny eur odchádzajú do zahraničných koncernov. Pre bežných občanov to znamená vyššiu zraniteľnosť, pre štát slabšiu energetickú suverenitu a pre politiku menej možností zasahovať do cenotvorby.

Ak chce mať Slovensko opäť silnú pozíciu v energetike, musí si priznať, ktoré rozhodnutia boli chybou a kto za ne nesie politickú zodpovednosť. Až potom môže prísť diskusia, či sa oplatí investovať do nových štátnych zdrojov, vrátane plánovanej jadrovej elektrárne, alebo hľadať cestu, ako postupne získať späť kontrolu nad tým, čo bolo kedysi samozrejmou súčasťou slovenskej infraštruktúry.