Lucia Hubinska: Arogantná moc už nepotrebuje klamať
Čakala som, že Spojené štáty skôr či neskôr zasiahnu proti Venezuele. Bohužiaľ áno. Nečakala som však, že sa to udeje formou otvoreného únosu prezidenta Nicolása Madura a jeho manželky.
A nešokuje ma ani ďalšia invázia USA do suverénnej krajiny pretože dejiny už dávno vyčerpali šok ako politickú reakciu. A predsa je na tejto situácii niečo nové. Nie, nejde o bezprecedentné konanie, počas 20. a 21. storočia Washington opakovane zasahoval – otvorene alebo skryte – do politického vývoja štátov v Latinskej Amerike a Karibiku.
V roku 1953 padla vláda v Britskej Guyane, neskôr došlo k zásahom proti návratu Juana Boscha v Dominikánskej republike, v roku 1983 USA napadli Grenadu, v roku 1989 spustili rozsiahlu inváziu Panamy s cieľom zajať Manuela Noriegu a v roku 2004 bol haitský prezident Jean-Bertrand Aristide odvlečený z krajiny počas americky zinscenovaného prevratu. Čo je však iné je, že tu chýba obvyklý aparát presviedčania. Nebol nám vnútený žiadny prepracovaný morálny príbeh, žiadna veľká propaganda, žiadna snaha dať občanom doma alebo vo svete aspoň ilúziu, že to, čo sa deje, je v záujme demokracie. Ako keby sme už ani nestáli za tú námahu byť klamaní.
Trumpova administratíva sa zdá stratila trpezlivosť s potrebou niekoho presviedčať. Jednoducho koná – a priznáva, že ide o ropu, zdroje a geopolitickú dominanciu. Pretvárka morálneho záujmu bola odhodená. Zostala len holá sila. Tu si spomeňme napríklad na Irak. Kontrast je priam učebnicový. V rokoch 2002–2003 Washington rozbehol obrovskú mašinériu na výrobu súhlasu. Hlavným nástrojom bol strach.
Viceprezident Dick Cheney tvrdil, bez dôkazov, že Saddam Husajn chystá útok zbraňami hromadného ničenia. Colin Powell, vtedy najdôveryhodnejší predstaviteľ Bushovej administratívy, predniesol na pôde OSN prejav, ktorý sa neskôr stal symbolom zmanipulovaných informácií. Sám Powell neskôr označil svoj prejav za „škvrnu“ svojho života. Pointa však nie je len v tom, že klamali. Podstatné je, koľko úsilia vložili do toho, aby presvedčili verejnosť. Moc vtedy ešte potrebovala aspoň rituálny súhlas občanov.
Dnes je situácia radikálne iná. V roku 2026 Trump a Vance ledva nahodia argument o „drogových karteloch“, no ani len nepredstierajú, že tomu sami veria. Je to iba prázdna fráza, povedaná preto, lebo niečo povedať musia. Dokonca tvrdenia o boji proti drogám boli vyvrátené v reálnom čase. Podľa najnovšej správy americkej Kongresovej výskumnej služby prichádza drvivá väčšina syntetických drog do USA cez Mexiko a Čínu – nie cez Venezuelu.
Domáca štatistika z USA ukázala, že len 22 % Američanov podporuje použitie vojenskej sily na zvrhnutie Madura. V inom období by takýto odpor verejnosti prinútil vládu aspoň predstierať, že jej záleží na legitimizácii zásahu. Dnes nie. Signál, ktorý vysielajú Trump, Vance a minister zahraničných vecí Marco Rubio, je jasný:
„Robíme to preto, lebo môžeme. A kto nás zastaví?“
To nie je jazyk demokracie. To je jazyk hegemóna, ktorý prestal cítiť potrebu čokoľvek vysvetľovať.
Cieľ operácie vo Venezuele nie je nový a nesmeruje iba k výmene jedného režimu. Očakávaný širší dôsledok je potlačenie celej latinskoamerickej ľavice – od sociálnych demokratov v Brazílii po komunistov na Kube. Táto logika pripomína éru Dullesovcov a prevrat v Guatemale v roku 1954, ako aj Kissingera a jeho podporu zvrhnutia Salvadora Allendeho v Čile v roku 1973: všade tam, kde vlády ohrozovali záujmy amerických korporácií, boli označené za hrozbu pre “slobodu” alebo demokraciu a následne odstránené.
Ale kým počas studenej vojny boli americké intervencie často odsudzované, len zriedkavo ohrozovali samotnú legitimitu medzinárodného poriadku. Dnes je situácia iná: operácia proti Madurovi vyvolala rýchle a ostré odsúdenie naprieč politickým spektrom. Napriek tomu moc ani len neskrýva svoje motívy. Otázkou však zostáva, či to bude mať vôbec nejaký reálny účinok. Je verejná mienka ešte vôbec relevantná pri formovaní politického sveta?
Propaganda mala kedysi svoj účel: zakrývala brutálnu realitu politických rozhodnutí. Ponúkala občanom útechu, že sú súčasťou nejakej kolektívnej morálnej misie. Aj zmanipulovaný súhlas bol stále súhlasom, pretože vytváral ilúziu účasti.Dnes sa táto ilúzia rozpadla. A to je najdôležitejší aspekt venezuelskej operácie: propaganda sa stáva zbytočnou.
Keď moc prestane predstierať, že potrebuje naše presvedčenie, mení sa samotná povaha politického poriadku. Manipulácia bola nahradená ľahostajnosťou. A tá je ešte nebezpečnejšia. Strácame nie len pravdu, ale aj ilúziu, že naša viera v pravdu ešte zohráva nejakú úlohu.
Najväčším rizikom dneška teda nie je množstvo propagandy, ale jej absencia tam, kde by sa dala očakávať. Ak moc už nepotrebuje našu vieru, ak prestane predstierať, že rozhodnutia robí v našom mene, ak sa už ani neunúva predstierať demokraciu, potom je dôsledok jasný: to, čo si myslíme, nemá pre chod sveta žiadnu váhu.
Úlohou občanov už nie je „odhaľovať klamstvá“, ale čeliť forme moci, ktorá sa už nezaťažuje hľadaním legitímnosti. Toto je nová geopolitická realita: moc, ktorá už nepotrebuje ospravedlnenie, len poslušnosť.
Autor: Lucia Hubinska
Inštitút ISOP
