Eduard Chmelár: Ako sa rozprávať s americkým diktátorom

Na rozdiel od deväťdesiatych rokov, kedy sa rozvinula koncepcia Washingtonského konsenzu - čo bol stav, keď medzinárodné finančné inštitície (MMF, Svetová banka, OECD, ratingové agentúry atď.), silové zložky (NATO, vojensko-priemyselný komplex, protiteroristická koalícia, protidrogová koalícia atď.) a informačno-zábavný priemysel (CNN, MTV, Associated Press, Hollywood atď.) akceptovali dominanciu a záujmy Spojených štátov - dnes si USA vynucujú Washingtonský diktát.

Robia tak čoraz otvorenejšie a bezočivejšie - nátlakom, vydieraním, vyhrážkami alebo priamo vojenskou agresiou, atentátmi, únosmi a inými prejavmi štátneho terorizmu. Tento vývoj nie je prekvapujúci a varoval som pred ním už mnohokrát. Čo je však šokujúce, je pokračujúci submisívny postoj Európy voči USA.

Len tri dni po barbarskom únose venezuelského prezidenta koalícia ochotných deklarovala nerozlučnú jednotu medzi EÚ a USA. Urobila tak za neutíchajúcich vyhrážok Donalda Trumpa celému svetu, okrem iného aj integrálnej súčasti Európskej únie - Grónsku. Kým voči Putinovi sa európski lídri pretekajú v čo najsilnejších slovách, voči nevyspytateľnému americkému autokratovi hľadajú čo najjemnejší slovník a rozprávajú sa s ním ako s pubertálnym deckom, len aby ho nerozdráždili. Je to hlúpe, kontraproduktívne a neefektívne.

Vo vzťahu ku Grónsku prezidenta USA netreba prosiť, netreba sa ho snažiť nakloniť, udobriť, ani ho iným spôsobom rozmaznávať. Preboha, toto už nie je diplomacia, ale ponižujúca podriadenosť kombinovaná so sadomasochistickým sebapoškodzovaním. K tejto otázke malo zaznieť jediné, jednotné a jednoznačné stanovisko: "Ruky preč od Grónska, nie je na predaj!"

Netvrdím, že treba ísť tak ďaleko ako navrhol bývalý zástupca náčelníka štábu Najvyššieho veliteľstva spojeneckých síl v Európe, francúzsky generál vo výslužbe Michel Yakovleff, ktorý sa vyslovil za to, aby Európska únia v prípade anexie Grónska vstúpila do vojny so Spojenými štátmi. Nateraz by úplne postačilo, keby sme v reakcii na Trumpove vyhrážky posilnili vojenskú prítomnosť v Grónsku a dali mu tak jasne najavo, kde sú hranice. Ak si tu dlhodobo pestujeme klišé, že vraj Putin rozumie len sile, tak Donald Trump tým skôr ničomu inému nerozumie.

Príklad, ako treba hovoriť s Donaldom Trumpom, poskytuje Latinská Amerika. Tá zareagovala na neuveriteľne spupný banner, ktorý visí na oficiálnej stránke ministerstva zahraničných vecí USA (Toto je naša hemisféra), jednotným postojom: "Toto nie je vaša pologuľa. Patrí obyvateľom Latinskej Ameriky, dedičom bolívarskej revolúcie pripraveným chrániť svoju pôdu, svoj ľud a svoje zdroje."

Bývalý čilský diplomat Jorge Heine v tejto súvislosti navrhol vytvorenie nového hnutia nezúčastnených krajín, ktoré dokáže odolať imperialistickým nárokom veľmocí. Spolu s bývalým ministrom zahraničných vecí Carlosom Ominamim a politológom Carlosom Fortinom napísal knihu "Svet nezúčastnených: úder v ére súťaže veľmocí", v ktorej definuje aktívnu nezúčastnenosť ako "zahraničnú politiku, ktorá neustále hľadá nové príležitosti a každú z nich hodnotí podľa jej vlastných podmienok". Táto stratégia by mohla byť zaujímavá aj pre stále koncepčne nevyjasnenú "suverénnu slovenskú zahraničnú politiku na všetky štyri svetové strany".

Politika latinskoamerických štátov sa opiera o znásobenie viacerých prístupov, ktoré im umožňuje postaviť sa za to, čo ich krajiny potrebujú a chcú, a zároveň môžu pokračovať v rozhovoroch s inými partnermi o hľadaní spôsobov, ako tieto problémy vyriešiť. A tak hoci Biely dom očakával, že krajiny západnej pologule sa podobne ako jeho európski vazali rýchlo prispôsobia Trumpovým rozmarom, v skutočnosti jeho politika vedie k väčšej jednote Latinskej Ameriky.

Čile dnes robí 40 percent obchodu s Čínou a len 15 percent s USA, Brazília zvýšila obchod s Čínou tak, že sa nikdy príliš nevzdialila od USA, ale nedala sa nimi ani vydierať. Vďaka tomu sa mohla postaviť Trumpovým vysokým clám a nenechať sa donútiť robiť to, čo chce Washington. Len medzi rokmi 2000 - 2023 sa obchod medzi Latinskou Amerikou a Čínou zvýšil 40-násobne. Trump sa síce pokúša bezohľadným spôsobom diktovať latinskoamerickým štátom, s kým sa môžu stýkať, s kým môžu obchodovať a dokonca aj koho majú voliť, ale zatiaľ naráža na hradbu jednoty Južnej Ameriky.

Ale podobne sebavedomo sa dnes vedia správať dokonca aj niektoré africké štáty. Angola je najväčším príjemcom čínskych pôžičiek v celej Afrike (v roku 2024 dosiahla 24 miliárd dolárov), ale rovnako sa obracia so žiadosťou o pomoc s ambicióznymi infraštruktúrnymi projektmi aj na Spojené štáty (na navrhovanú železnicu získala od USA 4 miliardy dolárov a ďalšie finančné prostriedky sú na ceste).

Len Európa neustále vajatá, žobre o spojenectvo s čoraz arogantnejším "ockom" a nevie sa rozhodnúť, čo vlastne chce. Preto je taká komická zúrivosť až hystéria Ivana Korčoka, ktorý dnes soptí, že naša neúčasť na porade koalície ochotných je "úplný rozvrat štátu" a že by sme sa mali "čo najsilnejšie držať Európskej únie". Prosím vás pekne, čoho sa máme držať? Toho vajatavého nerozhodného zmäteného spolku, ktorý aj denník The Telegraph posmešne označil za "koalíciu opatrných"?

Čo je výsledkom parížskej schôdzky? Bombastické vyhlásenie, že poskytneme Ukrajine bezpečnostné záruky - a ešte pred odchodom sa rad radom takmer všetky štáty (USA, Nemecko, Taliansko, Španielsko, Poľsko, Česko atď.) dištancovali od toho, že by poslali čo i len jediného vojaka a čo i len jediný cent vojenskej pomoci na Ukrajinu. A tak nakoniec Zelenskému ostal len Macron a Starmer, ktorý s ním podpísali neurčitú dohodu, a aj z tej po vypnutí kamier vycúvajú, lebo na jej plnenie nemajú zdroje... A to ani nehovorím o tom, že sa akosi zabudli spýtať Rusov, či s prítomnosťou vojenských jednotiek NATO na území Ukrajiny budú vôbec súhlasiť...

Fraška a hanba. Len progresívci blúznia o tom, že sme vraj nesedeli za stolom, za ktorým sa rozhoduje o našej budúcnosti. Nie. O našej budúcnosti sa rozhoduje na zasadnutiach Európskej rady, nie na takýchto pochybných politicky impotentných fórach, ktoré oscilujú medzi veľkohubou bojovnosťou a totálnou bezmocnosťou a ktoré nevedia povedať americkému imperializmu jasné NIE.

Nedokázali zareagovať ani len na to, keď poradca prezidenta USA Stephen Miller pre televíznu stanicu CNN spupne vyhlásil, že v tomto svete vládne sila a Spojené štáty ako superveľmoc sa budú podľa toho správať (čím obhajoval Trumpovo vyhlásenie, že Venezuelu riadi on) a jeho manželka zverejnila mapku, na ktorej je Grónsko súčasťou USA. Okamžitou reakciou Európskej únie malo byť, že v tomto svete musí vládnuť medzinárodné právo a nie oživovanie nacistických praktík autoritatívneho vodcovstva a bezohľadnej sily.

Európski lídri môžu donekonečna odvádzať pozornosť od toho, že nie sú spojencami, ale vazalmi USA, že Rusko je "ríšou zla" a Putin je diabol... ale Ukrajine to nepomôže. Ukrajina už nemá ani ľudí, ani zbrane, ani peniaze a ani čas na geopolitické hry nespoľahlivých západných spojencov. Ukrajina potrebuje mier, aby si zachovala to, čo jej ešte zostalo a aby začala obnovovať to, čo jej zničili - nie miliardy dolárov spálených na fantazírovanie o víťaznej vojne a lepších podmienkach na dohodu, ktoré sa z mesiaca na mesiac len zhoršujú.

A predovšetkým: sebavedomá Európa sa viac nesmie rozprávať s uzurpátorom a diktátorom Trumpom ako so spojencom a priateľom. Nie je to v našom záujme. Odtrhnime sa od agresívnej imperiálnej politiky USA, lebo nás stiahne ku dnu.

 Zdroj: Facebook Eduard Chmelár