Prečo ľavicová vláda potrebuje štátnu banku

V diskusii o demokracii na portáli DavDva pod článkom o perspektívach ľavice na Slovensku som spomenul, že ak by ľavicová vláda chcela niečo vážneho pre zmenu v spoločnosti urobiť, že nutne potrebuje rozvíjať štátny sektor, hlavne potrebuje štátnu banku, a dostal som priamu výzvu, aby som to rozvinul v článku.

Najskôr by som chcel rozptýliť zábrany vôbec uvažovať o štátnom vlastníctve takej inštitúcie, ako je banka, lebo v diskusii zazneli otázky typu „Čo na to Brusel? Veď heslom doby je privatizácia.“

Keď sa pozrieme dolu na graf, aký významný podiel vlastníctva finančných inštitúcií v EÚ patrí štátu (modré), spolkovým krajinám (červené šrafované) alebo samosprávam (zelené), tak Slovensko v prehľade nájdeme až úplne na konci s takmer zanedbateľným vlastníctvom, ktoré na Slovensku reprezentuje len jediná banka – SZRB.

Popis: Objem pasív vo finančných inštitúciách vo verejnom vlastníctve v rôznych krajinách EÚ, vyjadrený ako % HDP (zdroj, + ďalší prehľad).

Prečo som tému zúžil len na banky? Financie sú pri riadení štátu kľúčové. Peniaze sú v hospodárstve ako krv v tele a banky sa dajú prirovnať k srdcu. Ak nefunguje dobre spolupráca vlády a bánk, tak tie časti tela, ktoré chce vláda zásobovať zdrojmi, sa k týmto zdrojom nedostanú. Pravicovým vládam a pravicovej strane by to neprekážalo. Napríklad SaS, ktorá po nasledujúcich voľbách možno „prevezme zodpovednosť za Slovensko“, takúto spoluprácu nebude potrebovať. Nebude rozvíjať programy cielenej podpory niektorých skupín obyvateľov, možno zruší niektoré existujúce štátne programy a namiesto nich „dá ľuďom peniaze“ formou odpustenia daní alebo odvodov, lebo pravicová politika je založená na tom, aby sa ľudia starali sami o seba.

Ale ľavicová vláda chce niečo robiť pre ľudí, ktorí sa o seba nedokážu plne postarať, cíti sociálnu zodpovednosť a na plnenie týchto funkcií potrebuje nielen politickú vôľu, ale aj výkonné inštitúcie, ktoré túto vôľu dokážu realizovať. A vláde Smeru-SD vari niečo niekedy v tomto smere chýbalo? Áno, chýbalo a uvediem niekoľko príkladov.

Príklad 1 – základný bankový produkt. Po zmene štátnej meny zo slovenskej koruny na euro mal už takmer každý dospelý občan svoj účet v banke. Pomohol tomu práve spôsob konverzie, ktorý uprednostňoval účty pred hotovosťou. Banky pred touto zmenou ponúkali novým klientom veľmi atraktívne podmienky, no bezprostredne po zavedení eura začali bankové služby spoplatňovať a toto bolo mimoriadne nepríjemné pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva. Vláda SSD iniciovala novelu zákona o bankách, v ktorej zaviedla povinnosť bánk poskytovať základný bankový produkt zadarmo.

Praktickú realizáciu tohto opatrenia však vykonávali jednotlivé komerčné banky a vo výsledku je realizácia taká, že tento produkt využíva len málo klientov bánk. Záujem komerčných bánk je totiž presne opačný. Zvýhodňovať nechcú tých klientov, ktorí využívajú málo bankových služieb a poplatok za „balíky“ je pre nich významným nákladom, ale zvýhodňujú klientov, ktorí majú v banke uložené väčšie prostriedky a robia viac transakcií.

O čo jednoduchšia by bola realizácia tohto zámeru vlády, keby mala k dispozícii univerzálnu štátnu banku. Stačilo by uznesenie vlády s úlohou pre riaditeľa banky a v konkurenčnom prostredí by úplne stačilo, keby tento produkt mala v ponuke len táto štátna banka. Keď sa v praxi ukáže, že parametre tohto produktu by mali byť nastavené inak, nebolo by potrebné novelizovať zákon, ale banka by parametre produktu pružne zmenila tak, ako to bežne robia ostatné banky.

Príklad 2 – financovanie miest a obcí. Štátna a verejná správa sa decentralizovala a municipality dnes vykonávajú mnohé funkcie štátu. Je záujmom štátu, aby finančný manažment obcí, najmä pružné a lacné úverovanie, prispievalo k bezproblémovému fungovaniu verejného sektora.

Na začiatku 90-tych rokov tesne po rozdelení federácie a po rozbehnutí transformácie verejnej správy bola politickou prioritou privatizácia a municipality doplácali na celkovú reštriktívnu finančnú politiku štátu. Koncom roka 1993 preto 193 miest a obcí založilo v Žiline Prvú komunálnu banku so základným imaním 300 mil. Sk. Na príklade tejto slovenskej banky je možné urobiť si predstavu, ako sa špecializovaná verejná banka môže presadiť aj na vysoko konkurenčnom trhu (zdroj):

Treba zdôrazniť, že banka na svoj rozvoj nečerpala žiadny úver od štátu, ani od súkromných podnikov. Sektor verejnej správy sa prakticky financoval sám. Mestá a obce postupne presmerovali svoje depozitá do tejto banky a hlavne toto boli rastúce zdroje, ktoré sa dali použiť na úverovanie potrieb miest a obcí. Počas prvých 5 rokov banka dosiahla 50 % podielu na trhu depozít miest a obcí, inými slovami, takýto podiel verejných financií prechádzal cez účty v PKB.

Z týchto zdrojov a z vlastnej činnosti mohla banka plynule investovať do svojho rozvoja (dolu), najmä infraštruktúry pobočiek a expozitúr. Okrem toho si mohla dovoliť navyšovanie základného imania, ktoré zlepšovalo parametre kapitálovej primeranosti.

Napriek rýchlemu rozvoju banka hospodárila so ziskom a každoročne vyplácala svojim akcionárom (mestám a obciam) dividendy vo výške 10 – 15 % vloženého kapitálu (zdroje).

Snáď ešte treba pripomenúť, že cenová politika PKB bola voči mestám a obciam ústretovejšia, ako v iných bankách.

Keby PKB existovala dodnes, na našom prvom grafe by sme našli Slovensko niekde vedľa Dánska asi s podobným zeleným stĺpčekom. No PKB v snahe podporiť pozitívny vývoj našla v roku 2000 zahraničného záujemcu o prevzatie – bola ním belgicko – francúzska Dexia, podobne primárne zameraná na financovanie verejného sektora. V dôsledku svetovej finančnej krízy (podrobný popis príčin je mimo témy dnešného článku, no v hrubých rysoch je popísaný napríklad tu) musela Dexia svoju slovenskú divíziu predať a tak sa pôvodná PKB s celým portfóliom ocitla v rukách Penty ako Primabanka. Tá síce deklarovala, že má záujem pokračovať aj vo financovaní miest a obcí, ale mlčky to znamenalo, že za komerčnejších úrokových podmienok, takže hoci Primabanka dodnes využíva značný podiel municipálnych depozít, jej objem úverov pre mestá a obce je už len zlomkom (menej ako 20%) objemu úverov pre mestá a obce v čase prevzatia banky (zdroj).

Privatizácia služieb pre verejný sektor má zmysel vtedy, keď tieto služby dokáže privátny sektor poskytnúť lacnejšie a v lepšej kvalite. V prípade finančných služieb pre mestá a obce to však tak nie je a je otázne, či sú ideologické dôvody privatizácie dostatočné na to, aby si štát sám dobrovoľne zhoršoval podmienky vykonávania svojich funkcií. (Príklad, ako sa banka chovala k starším klientom, ktorých portfólio prevzala, ilustruje napríklad tento prehratý súd, pritom ide o klientov, ktorí patria do „core business“ Primabanky.)

Príklad 3 – realizácia štátnych podporných programov. Na príklade základného bankového produktu sme videli, že súkromný sektor na Slovensku „nevyniká ochotou“ pomáhať ľavicovej vláde plniť svoje programové vyhlásenie. Vláda je pritom limitovaná práve touto ochotou, hlavne pripraviť technickú realizáciu opatrení tak, aby neboli pre štát predražené a aby realizácia fungovala hladko. Práve preto sa vláda sústreďuje na opatrenia typu „cestovanie vlakom zadarmo“, lebo technickú realizáciu môže pripraviť a doladiť so štátnym podnikom.

Vo verejnosti nie je známe, hoci to nikdy nebolo tajomstvom a PKB to do svojich výročných správ hrdo uvádzala, že v PKB sa podpore štátnych programov venovala špecializovaná divízia. Išlo hlavne o zabezpečenie fungovania štátnych podporných fondov, cez ktoré štát poskytoval účelové dotácie. Za všetky uveďme tie najznámejšie – Štátny fond rozvoja bývania, Fond životného prostredia a Fond budovania multifunkčných ihrísk. Tieto aktivity však nesmieme zamieňať s poskytovaním bankových záruk pri čerpaní ŠFRB a podobné komerčné aktivity, o ktoré majú aj ostatné banky záujem, lebo im to generuje úvery na bývanie. PKB softvérovo a administratívne zabezpečovala fungovanie samotných fondov, kontrolu účelovosti, splnenie podmienok aj postupné čerpanie. Táto činnosť nebola v komerčnom bankovníctve atraktívna a neprekvapuje, že súkromná Primabanka v podpore štátnych programov už nepokračuje. Dnes fungovanie ŠFRB zabezpečuje štátna SZRB.

Ak súkromný sektor nie je schopný alebo ochotný prispieť k plneniu ľavicového vládneho programu, je pre efektívnu ľavicovú vládu budovanie štátneho sektora nevyhnutnosťou. Inak nielen nemusí dosiahnuť svoje ciele, ale aj všetky chyby a nedostatky pri realizácii štátnych programov podpory pripíše verejnosť neschopnosti vlády.

K záveru, stručne ešte pár slov o tom, prečo vôbec bolo nutné slovenské banky privatizovať. Všeobecne prijatý a opakovaný naratív (napr. diplomová práca) hovorí o tom, že bankovníctvo malo za socializmu nevyhovujúcu štruktúru a zlé portfólio úverov, lebo štátne podniky neboli hrozbou bankrotu nútené k návratnosti úverov a plnili zväčša iné ciele ako ziskovosť, ktorá by túto návratnosť zabezpečila. Druhým dôvodom bola absencia osvedčených postupov hodnotenia rizika.

K tomuto naratívu treba pripomenúť, že už začiatkom 90-tych rokov, podobne ako PKB, vzniklo viacero nových špecializovaných bánk, či už výlučne štátnych, alebo so štátnou účasťou. Tieto nemali portfólio zaťažené zo socialistickej minulosti a predsa, práve tieto nové banky boli príkladmi zlej úverovej politiky a nezdravého portfólia. Pozrime si napríklad graf vývoja klasifikovaných (zlých) úverov za dané obdobie.

Pokles koncom 90-tych rokov pripadá na vrub krachu niektorých z najhorších (AG Banka, SKB, Devín banka) a „ozdravenia“ niektorých pri príprave na ich privatizáciu (VÚB, SLSP). Na grafe však vidíme, že v roku 1993 bol podiel zlých úverov v bankách (štátnych) ešte hlboko pod 5 %, čo sa dnes nedá povedať o mnohých krajinách EÚ, dokonca eurozóny (len námatkovo Taliansko, Grécko, Poľsko). Takže nie je pravda, že banky si zlé portfólio a zlú prax poskytovania úverov nieslo ešte zo socializmu. Obdobie rokov 1993 – 1995 bolo obdobím prvej „mečiarovskej“ privatizácie, keď bola rýchla privatizácia za každú cenu cieľom. Táto privatizácia bola imperatívom nastupujúceho kapitalizmu a preto nezamieňajme príčinu s následkom. Privatizácia štátnych bánk ich nezachraňovala v rokoch 2000 – 2001, ale ešte o 6 rokov skôr ich najskôr potopila.

Ostatne, nevyhnutná neefektívnosť štátnych podnikov, je pravicovo-liberálny mýtus, ale o tom niekedy nabudúce.

Marián Moravčík

Zdieľaj článok:

Share on facebook
Facebook
Share on telegram
Telegram
Share on email
Email
Share on whatsapp
WhatsApp
Váš odber sa nepodarilo uložiť. Prosím skúste znova.
Úspešne ste sa prihlásili na odber noviniek.

Odber noviniek

Prihlaste sa na odber noviniek, ak chcete byť informovaný o všetkých akciách a diskusiách, ktoré organizujeme.

Pridaj komentár

Najnovšie články: